Tam, kde sa každý s každým pozná... Malý/veľký svet

Lucia Gavulová

Anketa je súčasťou projektu Malý/veľký svet kurátorky Judit Angel v tranzit.sk. Na základe ponuky skoncipovať ju a vybrať respondentov som oslovila viac ako dvadsať umelcov, teoretikov, galeristov a kurátorov spojených svojou činnosťou s Bratislavou, aby odpovedali na tri jednoduché otázky. Tie sú formulované za účelom získať ich zodpovedaním komplexnejší obraz týkajúci sa charakteru, pozitív, negatív a možností lokálnej umeleckej scény z pohľadu ľudí, ktorí ju spoluutvárajú. Výber respondentov predurčili parametre ako vizibilita aktivít a dosah na jej formovanie v podobe prevádzkovania galérie, vystavovania lokálnych umelcov, kultúrneho aktivizmu, pedagogického pôsobenia, umeleckých iniciatív, tvorby a kurátorskej práce, so žánrovými presahmi do architektúry a činnosti nezávislých labelov. Nie každý z oslovených bol z časových dôvodov schopný na anketu reagovať, preto medzi odpoveďami chýbajú reakcie architektky a kurátorky Dominiky Belanskej, umelkýň Jany Kapelovej a Ilony Németh a kultúrnej aktivistky Márie Riškovej. Vyjadrenia ostatných k problematike sa v zásadných bodoch zhodujú; takmer každý z respondentov zmieňuje identické problémové stránky, ale aj pozitíva. Najviac podľa respondentov absentujú za normálnych okolností kľúčové aspekty akejkoľvek zdravo fungujúcej umeleckej scény, ktorými sú medzinárodný presah, otvorenosť a konštruktívna kritika.


1.Ako by si charakterizoval/a bratislavskú umeleckú scénu?
2.Aké sú jej pozitíva, výzvy a naopak, slabé miesta?
3.Ak by si mal/a možnosť, ktorú jednu vec by si na bratislavskej umeleckej scéne bezprostredne zmenil/a?


APART (umelecký kolektív)
Denis Kozerawski, Peter Sit, Andrej Žabkay 

1/Bratislavská scéna je veľmi rozčlenená, akoby obsahovala mnoho mikroscén, z ktorých každá má svoj okruh divákov, pričom málokedy dochádza k ich prepojeniu. Čo je však asi pochopiteľné. 

2/Výzvy vidíme v našich podmienkach, ktoré sa javia ako nevýhody. Je to špecifikum krajín ako tá naša, kde sa musíme prispôsobiť a pozrieť sa na nevýhody z inej perspektívy a urobiť z nich výhody. Práve malosť nášho prostredia, ktorá nás všetkých často frustruje, je predpokladom, výzvou na akceleráciu diskusie a priamych akcií, ktoré povedú k zdokonaleniu našej scény. V tomto prípade nie je dobré sa separovať. Máme pocit, že začína vznikať viac mimoinštitucionálnych iniciatív, čo vnímame ako pozitívum. Zároveň je dôležité viesť dialóg s inštitúciami v rámci scény, ktoré by sa nemali uzatvárať do seba, ale aktualizovať sa. Je to nutné napríklad v prípade Vysokej školy výtvarných umení. 

3/Rozhodne nám chýba väčšia odbornosť a kritickosť, ktoré sú dôležité nato, aby sme sa pohli vpred. 


Peter Barényi
vizuálny umelec, pedagóg, člen tvorivého tímu artyčok.tv/sk 

1/Je malá, súťaživá, zložená z početných uzavretých skupín. 

2/To, že sa všetci navzájom poznáme je pozitívom aj negatívom zároveň. Mrzí ma, že sa snažíme kopírovať to, čo sa deje inde, a neceníme si vlastný pohľad na veci. Za výzvu považujem rozbehnutie normálne fungujúcej konštruktívnej kritiky. 

3/Uzavretosť. 


BRATISKA (lokálna značka)
Palko Bartoš, Viktor Blaha, Johanka Grigarová, Barbora Jakubová, Michal Maco 

1/Malá, ale kvalitná, vzťahovo prepojená, ale kriticky rozdelená, pestrá, ale témami občas podobná. 

2/Úzka prepojenosť scény je v podstate pozitívum aj negatívum. Ak je niekto šikovný, vie sa rýchlo ukázať, spoznať správnych ľudí a vystreliť hore. To býva vo väčších mestách náročnejšie. A naopak – obmedzenejší zdroj podnetov či užší okruh konzumentov umenia je zároveň naším ohrozením. Ako konzument umenia sám pociťujem tieto obmedzenia. V posledných rokoch sa to však zlepšuje, mám pocit, že šikovných ľudí pribúda a ponuka sa rozrastá. 

3/Schopnosť efektívne prijímať kritiku a zároveň ju konštruktívne rozdávať. 

V mene BRATISKA odpovedal Michal Maco. 


Juraj Čarný
riaditeľ Slovenského centra vizuálnych umení a Kunsthalle Bratislava,
prezident Slovenskej sekcie AICA 

1/ 2/ Bratislavskú umeleckú scénu som periférne vnímal od detstva. S radosťou musím konštatovať, že veci sa neustále dynamicky menia, a verím, že k lepšiemu. Nestíham sa diviť, koľko sa každý rok udeje nových výstav, zrealizuje kurátorských projektov, napíše recenzií, vznikne (a zanikne) galérií, múzeí, prebehne zahraničných reflexií domácich aktivít. Intenzívnejšie som sa bratislavskou umeleckou scénou začal zaoberať počas štúdia na Katedre dejín umenia na FiF UK začiatkom 90. rokov. Všimol som si, že všetci významní kunsthistorici sa navzájom nesmierne odsudzujú, až nenávidia a likvidujú. Kládol som si otázku, či sa s príchodom našej generácie podarí niečo zmeniť, laboratórne prostredie školy nás však k porozumeniu a spolupráci nemotivovalo (s výnimkou iniciatívy samotných študentov – konkrétne spolužiačok Alexandry Kusej a Petry Hanákovej Rovná sa). Kým som nastúpil na vysokú školu, túlal som sa dva mesiace po Škótsku a Anglicku s kamarátom geológom, ktorý mi rozprával fascinujúce príbehy  o spolupráci pedagógov a študentov, ich spoločnom bádaní, skúmaní a cestovaní. Príchod na Katedru dejín umenia bol pre mňa preto o to bolestivejším vytriezvením. Bolo mi jasné, že naša generácia musí do svojej profesie vniesť nové, lepšie štandardy, ktoré umožnia preniesť sa cez osobné antipatie a spoločne budovať lepšiu umeleckú scénu, lepšiu kunsthistóriu. Situácia by dnes mohla byť podstatne lepšia, keby sme si viacerí spoločne uvedomili, že sme iba na začiatku zložitej cesty. 

3/ Bratislavskej umeleckej scéne by som ubral malosť. Keď prídete do New Yorku, zistíte, že máte obrovské možnosti. Celý systém je nastavený tak, aby vynikli vaše schopnosti. Američania totižto vedia, že keď vás podporia a budete skutočne dobrí, profitovať z vašich schopností budete všetci. U nás je to naopak – radšej vás udupú, aby ste náhodou niekoho o hlavu neprerástli. Iba málo osvietených manažérov sa obklopuje kvalitnejšími profesionálmi, ako sú oni sami. Aj umelci a kurátori sa paradoxne boja konkurencie a neuvedomujú si, že spoločný postup môže v lokálnom aj medzinárodnom meradle znamenať omnoho viac ako krátkodobý osobný úžitok. 


Ľubica Drangová
CEO Mladý pes 

1/Ako povedala Mária Rišková dňa 18. 3. 2016 na podujatí Creative Mornings: „Je rozmanitá a členitá.“ 

2/Niekedy mám pocit, že je tu príliš veľa „hejtu“ a málo spolupatričnosti. Strácame energiu a čas žabomyšími vojnami, a pritom je pred nami toľko práce a radosti! 

3/Viac experimentu! 


dsk. (umelecký kolektív)
Iva Durkáčová, Ľuboš Kotlár, Ján Skaličan 

1/V rámci úvah nad vhodnou odpoveďou sme sa dopracovali k problematike špecifikovania bratislavskej umeleckej scény samotnej. Tento pojem nám príde akosi odcudzený, ak už sme viedli debaty na danú tému, nikdy sme sa nesnažili upriamiť našu pozornosť výhradne na oblasť hlavného mesta. Slovensko samo o sebe je primalý piesok na to, aby sme aktuálnu scénu drobili na ešte menšie a menšie fragmenty. Na druhej strane treba uznať, že prehľad v tvorbe našich kolegov mimo Bratislavy akosi nemáme, čo však nemusí nutne znamenať, že je naša scéna uzavretá a je potrebné tento pojem ráznejšie ukotviť. 

2/Ako pozitívny fakt vnímame, že daná umelecká scéna je pomerne malá, čoho dôsledkom je, že sa navzájom nielen registrujeme, ale sme aj vo vzájomnom kontakte. Inak povedané, panuje tu viac-menej rodinná atmosféra a všetci sa so všetkými poznáme. Tento fakt je však zároveň aj veľmi negatívny, pretože kolegiálne vzťahy sú často v konflikte s tými osobnými. To vedie k paradoxnému skupinkovaniu sa a hádzaniu si polien pod nohy, čo je na tomto tenkom ľade viac než kontraproduktívne... 

3/Radi by sme túto scénu presunuli do nového štátu, zatiaľ neexistujúceho, utopického... 


Zuzana Duchová
kultúrna aktivistka, kurátorka, hýbateľka, Salónik 

1/Bratislavská scéna je malá, ale rozhodne životaschopná a rôznorodá. Má veľký (často nevyužitý) potenciál, ostatne ako asi celé Slovensko. 

2/Spomínaná malosť môže byť príjemná, ale tiež nudná, zahľadená do seba atď. A fascinuje ma, že napriek tej malosti sa so železnou pravidelnosťou vyskytnú dni, kedy sa nedeje absolútne nič, a naopak dni, kedy je päť vernisáží naraz. Chcelo by to tu koordinátora eventov, ako raz podotkla kolegyňa. Ale zasa by nebolo koho „hejtovať“ a voči komu sa vymedzovať... Takže tá živelnosť a nekoordinovanosť ma na tom vlastne baví. 

3/Možno chcete počuť nejaké umné kultúrno-manažérske riešenie, ale neviem! Začať musí každý, kto sa snaží niečo tvoriť či manažovať, sám u seba (akokoľvek pateticky to znie). Nechcem byť zlá, ale sú medzi nami ľudia, ktorých tvorbe by nepomohli ani „tučnejšie“ granty, ani lepšia kultúrna legislatíva. Ale zároveň to bez tej legislatívy a peňazí nejde vôbec. Takže meniť ideálne všetko spolu a kontinuálne! Nielen jednu vec. 


Petra Feriancová
vizuálna umelkyňa a galeristka, amt_project 

1/Ľudia tu žijú s pocitom vlastnej nenahraditeľnosti a navzájom sa ignorujú. 

2/Pozitíva sú, že Bratislava je mojím rodným mestom, a kdekoľvek budem, budem na ňu myslieť v dobrom. Lebo „nepľuj do studne...“ a nostalgický optimizmus vždy fungujú. Výzvami sú starší umelci – generácia aktívna v 60., 70. a 80. rokoch. Väčšina dobrých umelcov z mojej generácie zatrpkla a mladí majú vlastný biznisplán. Slabé miesta sú, že nikoho nič nezaujíma. Ani nás samých. 

3/Tú možnosť nemám. Každý sa snaží, ako vie. Ja budem pokračovať v tom, čo robím. 


Viktor Frešo
vizuálny umelec

1/Bratislavská umelecká scéna a slovenská mentalita vo všeobecnosti majú podľa mňa podobnosti, ktoré pokojne môžeme označiť ako lokálnu animozitu. Je veľmi nevýrazná, zakomplexovaná, v podstate neškodná, ale zato veľmi nevzdelaná, miestami až tak, že ma pri srdiečku pobolieva...

2/Slabé miesta teraz nestíham vymenovať, lebo musím ísť kosiť, ale pozitíva sú, že v zásade o nič nejde, čiže je to tréningová platforma, kde sa dá naučiť, ako by to mohlo fungovať niekde inde. Taktiež sa vám môže podariť vystavovať s umelcami, ktorí sú úspešní na medzinárodnej scéne, nakoľko domáca je malá, čo vo väčšine krajín nie je úplným štandardom.

3/Je potrebné vniesť viac flexibility a dynamiky do inštitúcií, ktoré môžu prezentovať aktuálne umenie v prospech súčasnej bratislavskej scény, čo by však znamenalo personálne zmeny hneď v niekoľkých inštitúciách, ako napríklad v Galérii mesta Bratislavy (čo je koniec koncov mestská galéria)...


Andrej Jaroš
galerista a kurátor, Flatgallery

1/Myslím, že bratislavská umelecká scéna je pomerne rôznorodá, no zároveň i nejednotná a uzavretá. Dovolím si tiež tvrdiť, že v určitých otázkach aj značne nekonzistentná, ťažko hľadá spoločnú reč v rámci riešenia pálčivých problémov vo vnútri samotnej umeleckej obce. Je už nepísaným pravidlom, že sa tu koncipujú určité okruhy, skupiny, medzi ktorými sa následne vytvárajú isté bariéry v komunikácii. Taktiež sa osobné problémy a nezhody pomerne často presúvajú aj do profesionálnej roviny, čo je pri takejto úzkej konštelácii skupiny ľudí priam nežiaduce a brzdiace ďalší rozvoj. Rovnako ako v politike a verejnom živote vládne rodinkárstvo i protežovanie „vyvolených“ naprieč celou slovenskou spoločnosťou, nevyhla sa tomuto nešváru ani naša malá umelecká scéna, čo taktiež vnímam ako jedno z negatív. Avšak v poslednej dobe si všímam i pozitívne kroky a snahy v podobe občianskych združení a mladých nadšencov – aktivistov, ktorí sa snažia robiť niečo dobré a hodnotné aj pre všeobecné verejné blaho celej spoločnosti.

2/Pozitíva sú dané asi práve tou „malomestskou“ infraštruktúrou typu „každý sa s každým pozná“ a tým, že v rámci centra mesta je pomerne všade blízko. Veľkou výzvou je komunikácia medzi umeleckými žánrami, ako sú výtvarné umenie, hudba, tanec, divadlo a vytvorenie univerzálnej životaschopnej mestskej platformy, ktorá by spoločne hájila svoje práva (hoci za uplynulé dva roky sa začalo formovať podobné zoskupenie KU.BA – Iniciatíva občianskych, mimovládnych a nezávislých kultúrnych a umeleckých organizácií a profesionálov za zlepšenie podmienok pre rozvoj kultúry v Bratislave). Za slabé stránky považujem uzatváranie sa do vlastného sveta, akejsi bubliny, ktorá nás má chrániť pred vonkajším „zlým“ svetom, čo však v konečnom dôsledku vedie len k izolácii, zaostávaniu a skostnateniu celého systému. V popredných štátnych či súkromných galerijných inštitúciách mi chýbajú výstavy, ktoré by prezentovali súčasných svetových autorov s medzinárodným renomé. Ešteže je Viedeň tak blízko...

3/Myslím, že ľudia pohybujúci sa okolo umenia by mali medzi sebou viac komunikovať a spájať sa s novými myšlienkami, nápadmi, projektmi. Nie sa uzatvárať do skupiniek, kastovať a správať sa vyslovene konkurenčne až závistlivo. A hlavne by sa o umení malo viac diskutovať, nielen medzi odborníkmi v uzavretých umeleckých komunitách, ale so zapojením širokej verejnosti. Celkovo robiť umeniu osvetu, nezištne ho propagovať, ako som to robil aj ja, keď som pred rokmi šéfoval lifestylovému magazínu Season Report, v ktorom som založil špecializovanú sekciu Art & Antiques. Okrem odborných článkov o umení som sprostredkúval priestor aj na mediálnu podporu rôznym domácim súkromným galériám (ako SODA, Krokus, Kressling atď.). Bez nároku na honorár za PR články... Toto je dosť veľký a pretrvávajúci problém, a aj v súčasnosti mám ako galerista problémy s propagáciou výstavnej činnosti Flatgallery v mienkotvorných printových médiách...


Dorota Kenderová a Jaroslav Varga
umelci a kurátori, galéria HIT

1/Napriek tomu, že väčšina aktérov na scéne sa pozná, individualizmus prevažuje nad kolektivizmom. Asi je to spôsobené aj tým, že väčšina aktívnych umelcov a kurátorov rozvíja zahraničné spolupráce a vytvára si vlastný okruh mimobratislavských a cezhraničných kontaktov, čo je vzhľadom na limity prostredia a snahu zotrvať v profesii prirodzené a nevyhnutné. V konečnom dôsledku je to obohacujúci prvok bratislavskej scény.

2/Výhodou malej scény je možnosť rýchleho zviditeľnenia jednotlivcov, nevýhodou je rýchle opotrebovanie.

3/Keď sa na to pozriem z perspektívy dlhodobého programového zamerania galérie HIT, išlo nám o obohacovanie scény takými prejavmi a formami súčasného umenia, ktoré presahujú hranice Bratislavy alebo Slovenska, a to nielen importom tém a nových pohľadov zo zahraničia, ale generovaním diskusie in situ. Určite by som zlepšoval podmienky podpory, ako aj odbornú reflexiu aktivít „off spejsov“, ktoré na Slovensku a v Bratislave predstavujú veľmi aktívnu súčasť umeleckej prevádzky a často suplujú činnosť inštitucionálnych priestorov, ktoré tu dlhodobo absentujú.


Mira Keratová
kurátorka

1/Vo vzťahu ku globálnemu umeleckému svetu si myslím, že medzi základné charakteristiky bratislavskej (a slovenskej) umeleckej scény patrí jej nekozmopolitnosť. Okrem presahov na českú scénu (vzhľadom na ešte donedávna spoločne zdieľané historické a kultúrne súvislosti) a čiastkových alebo príležitostných výmen s umeleckými prostrediami ostatných vyšehradských krajín, prípadne s Rakúskom (ktoré sú zvlášť stimulované grantovou politikou v regióne), ide ďalej len o výnimočné a ťažko dostupné príležitosti. Bratislavskú scénu by som preto charakterizovala ako národnú scénu. Nie je to len jedna z jej charakteristík, ale aj okolností, na základe ktorých sa formuje. Dokladá to diskurz, aký sa tu rozvíja, či už v rámci pokračujúcej rekonštrukcie historických dejín umenia, alebo v súčasnom umení, ktoré sa vo veľkej miere opierajú o klastre národnej identity a pamäti; a sem by som zahrnula aj prúdy, ktoré sa voči tomuto zdanlivo vymedzujú, ale z nedostatočnej miery poznania iných kontextov ich len eklektizujú alebo esteticky používajú ako akési vizuálne trendy.

2/Nedostatkom miestnej situácie je neschopnosť, resp. nemožnosť budovať autonómne diskurzy a vytvárať autentický aparát na uchopovanie javov za národným rámcom.Toto obmedzenie vedie aj k slabej prenosnosti, obzvlášť menej unikátnych alebo už vyexportovaných, i keď pretrvávajúcich alebo aj prevažujúcich zvláštností, naviazaných na miestne prostredie, mimo neho. Vo výsledku to vedie k frustrácii ľudí, ktorí bratislavskú (a slovenskú) scénu tvoria a ktorým takto národne nastavený rámec v istej chvíli neponúka ďalšie možnosti rozvoja, súčasne im však ani nedáva možnosť existenčnej udržateľnosti. Zdieľanou emóciou je potom všeobecná frustrácia z tohto bratislavského (a slovenského) „malého veľkého sveta“. Keď to však vezmeme z pozitívnej stránky, podporuje zas táto situácia rozvoj solidarity v rámci scény, ktorá, mám dojem, narastá, možno aj vďaka rozvíjajúcej sa infraštruktúre nezávislých centier a iniciatív. To je nielen pozitívum, ale súčasne jedna z výziev pre toto prostredie. Práve solidarita môže pomôcť preklenúť mnohé obmedzenia, ktoré otvorene zmýšľajúcim ľuďom, akí vo svete umenia zväčša sú, nemôžu vyhovovať.

3/Na to, čo som uviedla, myslí aj mnoho ďalších ľudí z bratislavskej (a slovenskej) scény. Stále tu prebiehajú rôzne iniciatívy, ktorých cieľom alebo dôsledkom je práve podpora solidarity, ale tiež lepší systém financovania, ktorý je tu dlhodobo naozaj zúfalý v celej škále spektra. Aj to má podiel na istej izolácii, v ktorej bratislavská (a slovenská) umelecká scéna, už i tak situovaná na európskej periférii, prežíva. Nielen, že slabo komunikuje a nedostatočne sa networkuje s inými scénami, je skoro vylúčená aj z verejnej spoločenskej diskusie na Slovensku (a v Bratislave), funguje pod prahom citlivosti širšej verejnosti ako nejaká exotická a prebytočná diaspóra. Keď to zhrniem, zasadzovala by som sa za radikálnu, nielen praktickú, ale aj ideovú a konceptuálnu reformu národnej kultúrnej politiky.


Gabriela Kisová
kurátorka, riaditeľka Krokus Gallery

1/Myslím si, že je v nej veľa nevyužitého potenciálu. Umelci, kurátori, teoretici, galeristi a ďalší aktéri sa niekedy príliš utápajú v žabomyších vojnách namiesto toho, aby spolupracovali, navzájom sa inšpirovali.

2/Výhodou i nevýhodou scény v Bratislave je jej malosť. Priestorová, personálna. Každý každého pozná, ak treba, vieme si rýchlo pomôcť. Zároveň je to však aj veľkým úskalím, pretože človek potom ľahko skĺzne      k tomu, že siaha po jednoduchých riešeniach: do konkurzu alebo do poroty si zavoláme kamarátov, na výstavu iba spriaznených umelcov, do komisie kolegov, píšeme iba o svojich, dohadujeme si recenzie, točíme sa v kruhu, jeden druhému sa na vernisáži posťažujeme a potom sa poklepkáme po pleci. Často sa stretnem s názorom, že vycestovať do iného mesta je ďaleko; že ak má umelec ateliér mimo Bratislavy, tak k nemu nikto nejde; keď nie je výstava v Bratislave, akoby ani nebola. Existuje tu predstava centra, pričom z pohľadu zvonku je Bratislava úplnou perifériou. Nefunguje poriadne mobilita umelcov a kurátorov, na VŠVU nehosťujú takmer žiadni zahraniční pedagógovia, máme málo zahraničných študentov, naši študenti chodia na výmenné pobyty do Prahy... Viedeň je za rohom, Budapešť dve hodiny autom, ale cezhraničných spoluprác je veľmi málo. Za jeden z veľkých problémov považujem, že nemáme silných ambasádorov, ktorí by v medzinárodnom kontexte rozprávali príbeh súčasného slovenského umenia a fungovali ako „spojky“ medzi domácou scénou a svetom. Na Univerzite Komenského práve zrušili akreditáciu na magisterské štúdium dejín umenia, čo je podľa mňa takmer katastrofa, veď ide o jeden z najstarších univerzitných odborov. Identita Ceny Oskára Čepana nie je ani po dvadsiatich rokoch jasná a jej budúcnosť je otázna. To sú všetko faktory, ktoré scénu oslabujú.

3/Na toto sa mi ťažko odpovedá. Ale povedzme, že keby som mala čarovný prútik, urýchlila by som rekonštrukciu SNG, aby sa budúci umelci, teoretici, zberatelia, zahraniční návštevníci a široká verejnosť konečne mohli chodiť pozerať napríklad aj na stálu expozíciu slovenského umenia 20. storočia. Toto považujem za ďalší problém a veľkú dieru v kultúrnej identite hlavného mesta. My sami nepoznáme naše korene, ako ich potom sprostredkovať iným.


Jaroslav Kyša
vizuálny umelec

1/Bratislavská „scéna“ je rôznorodá a v podstate veľmi malá, ale živá.

2/Pozitívom sú rôzne nezávislé výstavné aktivity či eventy v priestoroch súkromných bytov (amt_project, Flatgallery, Žumpa a i.), ako aj v industriálnych priestoroch v Bratislave a okolí (PRFR, 4D gallery, Cvernovka a i.). Osobne si myslím, že vznik Kunsthalle a kvalitný program SNG sú taktiež významnou a dôležitou súčasťou života „scény“. Slabé miesta vidím predovšetkým v roztrieštenosti a žabomyších sporoch, závisti a iných konfliktoch. Taktiež chýba bratislavskej „scéne“ komerčné zázemie, nefunguje trh so súčasným umením. Hlavné mesto nemá žiaden rezidenčný program pre súčasných umelcov zo zahraničia, čo veľmi ochudobňuje celú scénu a jej napojenie na mapu súčasného umenia vo svete.

3/Čo mi chýba, je istý pocit spolupatričnosti a sily kolektívu v boji za spoločnú vec. Mal som nápad, že by sme ako celoslovenská „scéna“ intervenovali do Slovenskej výtvarnej únie a pokúsili sa túto inštitúciu zmeniť zvnútra alebo „zdola“. Je úplne zrejmé, že si svoju úlohu, ktorá jej prislúcha zo zákona, neplní dostatočne. O Fonde výtvarného umenia s jeho problematickým predajom lukratívnych majetkov a svojich budov ani nehovoriac. Napríklad kaštieľ v Moravanoch nad Váhom... Myslím, že nám chýba spoločný hlas.


Tereza Maco, Gabriel Sebö, Ján Skaličan
umelci, galéria ŽUMPA

1/Je celkom rozrastená, čo sa počtu aktérov týka. Nikdy mi nenapadlo trieštiť slovenskú umeleckú scénu na ešte menšie celky. Ale v rámci vývoja umenia je pre naše mesto určite potrebné sa nad tým zamyslieť. 

2/Prekáža mi prevládajúci individualizmus nad kooperáciou. Je tu dosť ľudí, väčšina (ak nie všetci) sa aj osobne pozná. Neustále vznikajú nové galerijné priestory, „off spaces“, Slovenská národná galéria sa už hádam zrekonštruuje, máme tu Vysokú školu výtvarných umení. Žumpa sa pri svojom vzniku snažila vytvoriť práve akýsi alternatívny priestor, medzipriestor. Je len dobré, že to tu určitým spôsobom žije a kvázi funguje. Škoda len, že v takom malom meste paradoxne neexistuje diskusia oprostená od individualizmu. Spolupráca medzi galériami...

3/Asi je to aktuálne nemožné, ale pohľad spoločnosti na umenie a kultúru všeobecne. Aby nebola na okraji záujmu. Ale to je zložitejšie a odvíja sa to počnúc vzdelávaním po kultúrne povedomie... Premýšľam najmä nad tým, ale na to, aby som v tomto smere niečo zmenil, som ešte „malý pánko“...

V mene galérie Žumpa odpovedal Ján Skaličan.



Matej Myslovič
vizuálny umelec, hudobník, básnik

1/Priznám sa, bratislavskú scénu som počas svojho štúdia príliš aktívne nesledoval, bol som uzavretý len vo „vákuu“ mojich spolužiakov. Zaujímali ma iné veci a trochu som na to, popravde, aj kašľal. Postupne som sa však začal orientovať v aktivitách ľudí v ateliéri a v okruhu ich ďalších kamošov, no a potom už to išlo ako lavína. Ale k jadru otázky: scéna, ktorú sledujem u rovesníkov, sa mi v pomere k umelcom zdá byť málo aktívna. Ale rozumiem – nie všetci majú vlohy a povahu niečo organizovať a usporadúvať, alebo nejakým iným spôsobom prispievať do rozvoja scény. Na druhej strane je tu však zopár aktívnych buniek, ktoré makajú, a preto mi to vyhovuje a nevadí. Umenie je sito, vyselektuje si zdochliny a práve na tomto princípe fungujú zmienené dva póly – aktív a pasív. Aktívni umelci majú našliapnuté a svojimi aktivitami posúvajú ďalej tých menej aktívnych, no šikovných. Čiže zhrniem to: sledujem hlavne moju generáciu, ktorá si hľadá a rieši cestu, a som celkom spokojný...

2/Najnešťastnejším a najnegatívnejším aspektom bratislavskej scény je, bohužiaľ, sama Bratislava. Nie ako mesto, ale všetci tí primátori, starostovia a kadejakí vedúci, ktorí robia naozaj, ale naozaj všetko preto, aby to tu bolo na hovno. Rušia všetko, čo i len zaváňa nejakým kultúrnym centrom alebo niečím podobným, v tomto meste neprichádzajú ilegálne galérie ani len do úvahy ako možná kontra. Na druhú stranu nás však práve táto situácia núti, aby sme na sebe makali, a tí, čo chcú, tak aj robia; v duchu hesla „mesto na nás serie – spravíme si sami“, teda D. I. Y. princíp. Týmto spôsobom tu vznikajú veľmi plodné a zaujímavé projekty, ako galérie, fanziny, samizdaty, priestory či malé festivaly...

3/Aby nebolo potrebných toľko papierovačiek, vybavovania, presviedčania, poprípade podplácania k tomu, aby sa mohlo niečo robiť – či už vo verejnom, alebo v súkromných priestoroch. To pre mňa predstavuje najväčší problém bratislavskej scény. Nemožnosti kvôli týmto opletačkám, ktoré sa väčšinou „ťahajú“ tak dlho, že na samotné projekty sa medzitým človek často aj vykašle...


Lýdia Pribišová
kurátorka

1/Bratislavská umelecká scéna nie je úplne malá, koncentrujú sa tu sily z celého Slovenska, pôsobia tu umelci, teoretici a kurátori aj z iných regiónov. Tvoria ju určité okruhy ľudí zoskupených na kamarátskej báze, ktorí občas spolupracujú aj na umeleckých projektoch. Dlho tu vyhrával skôr individualizmus, avšak  v poslednom čase začali ľudia z rôznych umeleckých oblastí spolupracovať, stretávať sa. Iniciovali to jednotlivci okolo A4, založili platformu KU.BA, ktorá sa stala partnerom i na politickej úrovni v rokovaní s mestom a Bratislavským samosprávnym krajom.

2/Absentujú určité témy, ideové prúdy či druhy umenia, málo umelcov mladšej a strednej generácie, a následne i kurátorov sa napríklad zaoberá ekologickými témami, chýba sound art – vizuálni umelci pracujúci so zvukom. Zopár ich je, ale bolo by dosť ťažké spraviť z týchto solitérov kvalitnú väčšiu skupinovú výstavu. Ešte stále sú zriedkavé medzižánrové aktivity, nie sú časté spolupráce hudobníkov a vizuálnych umelcov, divadelníkov, či dokonca prírodovedcov. Všetci umelci akoby sa zaoberali podobnými vecami, buď pracujú so sociálnopolitickými témami, alebo má ich tvorba introspektívny charakter. Za pozitívum považujem fakt, že veľká časť umeleckej produkcie má bohatý intelektuálny záber, mnohí umelci majú rozsiahly teoretický background, čo sa odráža v ich dielach. Chýbajú tu „artist-run spaces“, je ich tu len zopár a mnohé majú krátku životnosť, stabilne sa drží akurát galéria HIT. Je tu i málo klasických komerčných galérií. Veľmi tu chýba medzinárodný rozmer, zahraniční umelci, ale i teoretici a kurátori žijúci či pôsobiaci v Bratislave. Chýbajú tu i rezidencie pre zahraničných umelcov a kurátorov, ktoré na Slovensku nájdeme paradoxne v menších mestečkách.

3/Vytvorila by som dôstojný priestor na prezentáciu súčasného umenia. Máme síce Kunsthalle, ale priestorovo vyhovuje skôr prehliadkam, na ktoré bola určená, teda salóny malých formátov, bienále ilustrácií a pod... Keby mesto malo súčasné vizuálne umenie ako jednu z priorít, navrhla by som prebudovať napríklad bývalý Istropolis na kunsthalle či múzeum súčasného umenia. Táto monumentálna normalizačná architektúra by bola konečne dôstojne využitá. Bratislava s napätím očakáva rekonštrukciu SNG, avšak jej funkcia a zameranie sú iné, širšie – súčasnému umeniu sa venuje a bude venovať len parciálne. Veľmi tu zaostáva štúdium teórie súčasného umenia a umeleckej kritiky, vo viacerých vrstvách. Aktuálne bola dokonca odobratá akreditácia magisterskému štúdiu dejín umenia na Filozofickej fakulte v Bratislave! To by sa malo podľa mojej mienky naopak rozšíriť, avšak chýbajú adekvátne akademické kapacity. Starší teoretici, pedagógovia by mali mladších viesť, otvárať im dvere, no opak je často pravdou,   i preto je roky takmer nemožné si u nás spraviť docentúru či získať titul profesora. Na katedre dejín umenia v Bratislave už dlhší čas absentovalo dokonca i doktorandské štúdium. Naopak, na VŠVU je devalvácia titulov, najmä ArtD. (titul získaný po obhájení dizertačnej práce umelca na VŠVU), veľmi rozšírená.


Michal Stolárik
kurátor a kritik

1/Nie je síce obrovská či diametrálne rozličná, ale existuje. Je pomerne skromná, no aj napriek tomu dokáže byť živelná a ešte stále vie prekvapiť. Existuje s rôznymi drobnými subscénami. Definujú ich rozdielne generácie, zamerania, „lokály“, spriaznené inštitúcie, ale aj okruh priateľov či nepriateľov. Prieniky sú možné a každý môže patriť tam, kam chce. Skôr ako vyhrotené situácie či otvorená nevraživosť je scéna vzájomne prajná. Isté výnimky sú prítomné, avšak zostávajú v úzadí a prejavujú sa nanajvýš ľahostajnosťou.

2/Jej pozitívum je, že je malá. Jej negatívum je, že je malá. Výzvy vznikajú z týchto dvoch protichodných línií vnímania.

3/Viem si predstaviť, že by existovalo viac galérií, kultúrnych inštitúcií či iných verejných priestorov. Všetci by boli profesionálni a spoľahliví. Takisto by ma potešil väčší záujem verejnosti a médií. Viac finančných zdrojov či pracovných príležitostí. Najviac mi však chýba fungujúci networking a teda prirodzená vlastnosť aktívnych činiteľov, ktorí dokážu spájať, odporúčať a tak vytvárať nové príležitosti.


Filip Vančo
umelec a galerista, Photoport Gallery

1/Otázky v tejto ankete vychádzajú z predpokladu, že niečo také špecifické ako bratislavská umelecká scéna existuje. Myslím si, že to tak nie je. Bohužiaľ, Slovensko je silne centralizovanou krajinou a z toho vyplýva aj postavenie Bratislavy ako mesta. Azda jedinú výnimku tvoria Košice, ale toto porovnávanie je založené skôr na historických základoch, čiastočne presahujúcich aj do súčasnosti. Momentálne nevidím nejaké špecifiká, ktoré by sa dali odsledovať, ako tomu bolo napríklad v 90. rokoch minulého storočia. Bratislava je kľúčovým miestom slovenskej umeleckej scény ako takej. V dobrom aj v zlom. Ak teda chceme hovoriť o „bratislavskej scéne“, môžeme hovoriť viac-menej rovno o slovenskej scéne ako celku.

2/Slovenská scéna je miniatúrna a periférna a navyše rozdrobená na malé okruhy autorov a kurátorov, v závislosti na ich osobných vzťahoch. Slabé miesta vidím aj v nefunkčnosti vzdelávacích inštitúcií, takmer neexistujúcom kritickom diskurze, nevidím odvahu riskovať u kurátorov ani u autorov. Na oboch stranách barikády – teórie aj praxe – cítim absenciu názoru, principiálneho postoja, ktorého nositeľmi by mali byť práve umelci či kurátori. Scéna funguje skôr na oportunizme a zištnosti. Samozrejme – česť výnimkám. Potrebujeme oveľa viac spolupracovať!

3/Obnovil by som fungovanie kritického portálu hentak.sk.